Zdroj: Freepik
Šedivé vlasy sa zvyčajne spájajú so starnutím, stratou vitality alebo genetickou lotériou, ktorú nemožno ovplyvniť. Objavujú sa potichu, často skôr, než by sme chceli, a v kultúre sú dlhodobo vnímané skôr ako kozmetický problém než biologický signál. Nový výskum však naznačuje, že tento proces môže mať oveľa hlbší význam a dokonca ochrannú funkciu.
Podľa štúdie vedcov môže byť šedivenie vlasov znakom toho, že telo aktivovalo jeden zo svojich najdôležitejších obranných mechanizmov proti rakovine. Mechanizmus, ktorý vedie k strate pigmentu vo vlasoch, je totiž úzko prepojený s tým, ako bunky reagujú na poškodenie DNA, teda na presne ten typ biologického stresu, ktorý môže viesť k vzniku nádorových ochorení.
Šedivenie ako signál bunkovej obrany
Vedci zistili, že šedivenie vlasov môže byť vedľajším produktom účinnej ochrany organizmu pred rakovinou. Spúšťačmi sú faktory, ktoré poškodzujú DNA, napríklad ultrafialové žiarenie alebo niektoré chemické látky. Tieto podnety aktivujú v bunkách obrannú dráhu, ktorá síce vedie k predčasnému šediveniu, no zároveň znižuje riziko nekontrolovaného delenia buniek.
Výskumníci sledovali osud kmeňových buniek zodpovedných za tvorbu pigmentu vo vlasoch. V experimentoch na myšiach pozorovali, že po poškodení DNA majú tieto bunky v zásade dve možnosti. Buď prestanú rásť a deliť sa, čo vedie k šediveniu vlasov, alebo sa začnú nekontrolovane množiť a vtedy môže vzniknúť nádor.
Zistenia publikované v odbornom časopise Nature Cell Biology poukazujú na to, že mechanizmy spojené so starnutím nemusia byť len znakom úpadku, ale aktívnou obranou organizmu proti chorobám. Šedivenie tak môže byť cenou, ktorú telo platí za vyššiu mieru bezpečnosti na bunkovej úrovni.
Ako vzniká farba vlasov a prečo mizne
Zdravý rast vlasov závisí od špecifickej populácie kmeňových buniek, ktoré sa nachádzajú vo vlasovom folikule. Ide o tzv. melanocytové kmeňové bunky, predchodcov buniek, ktoré produkujú melanín, pigment zodpovedný za farbu vlasov. V každom vlasovom cykle sa tieto bunky delia a vytvárajú zrelé pigmentové bunky, ktoré „zásobujú“ rastúci vlas farbou.
Ako vysvetľuje bunková biologička Dot Bennett zo City St George’s, University of London, melanocytové kmeňové bunky majú obmedzený počet delení. Po jeho vyčerpaní vstupujú do stavu nazývaného bunková senescencia, prestávajú sa deliť a tým pádom už nedodávajú pigment. Výsledkom je šedivý alebo biely vlas.
Tento proces sa prirodzene deje s vekom, no kľúčové je, že nejde len o „opotrebovanie“. Senescencia funguje ako ochranná brzda. Zabraňuje tomu, aby bunky s nahromadenými genetickými chybami pokračovali v delení a šírili potenciálne nebezpečné mutácie ďalej.
Keď DNA utrpí poškodenie
Tím vedený profesorkou Emi Nishimura z University of Tokyo sa zameral na to, ako tento ochranný mechanizmus funguje v situáciách, keď je DNA poškodená vonkajšími vplyvmi. V experimentoch na myšiach vystavili melanocytové kmeňové bunky rôznym typom stresu, od ionizujúceho žiarenia až po chemické karcinogény.
Ukázalo sa, že reakcia buniek závisí od typu poškodenia. Ionizujúce žiarenie spúšťalo proces, pri ktorom sa kmeňové bunky rýchlo diferencovali a následne vstúpili do senescencie. Rezervy pigmentových buniek sa tým rýchlo vyčerpali, čo viedlo k šediveniu vlasov. Zároveň sa však zabránilo prenosu poškodenej DNA do ďalších generácií buniek, čím sa znížilo riziko vzniku nádorov.
Inými slovami, vlasy stratili farbu, ale bunkový systém získal ochranu pred rakovinou. Šedivenie sa v tomto kontexte javí ako viditeľný dôsledok neviditeľného obranného zásahu.
Keď ochrana zlyhá a farba zostane
Situácia bola výrazne odlišná pri pôsobení chemických karcinogénov, ako je látka DMBA, bežne používaná vo výskume rakoviny. Tento typ poškodenia dokázal obísť senescenčný mechanizmus. Namiesto „vypnutia“ bunkového delenia sa aktivovala alternatívna dráha, ktorá umožnila kmeňovým bunkám pokračovať v produkcii pigmentu.
Výsledok bol paradoxný, vlasy si zachovali farbu aj po poškodení DNA, no za cenu toho, že bunky s genetickými chybami sa mohli ďalej deliť. Dlhodobo to viedlo k vzniku nádorov. Zachovaná farba vlasov tak v tomto prípade nebola znakom zdravia, ale zlyhania ochrannej brzdy.
Podľa Nishimury tieto zistenia menia spôsob, akým sa pozeráme na šedivenie vlasov a rakovinu kože. Nejde o nesúvisiace javy, ale o dve možné cesty, ktorými sa bunky vydajú v reakcii na stres. Nasledujúcim krokom výskumu bude overenie, či rovnaké mechanizmy fungujú aj v ľudských vlasových folikuloch a či šediny u ľudí skutočne nesú stopu dávneho bunkového rozhodnutia chrániť organizmus pred rakovinou.
About the Author
