Dvaja manželia sa ocitli na nekonečnom oceáne v nafukovacom člne, s minimálnymi zásobami, bez spojenia so svetom a napriek tomu vydržali takmer štyri mesiace. Príbeh Mauricea a Maralyn Baileyovcov nie je len o prežití. Je to skúška odolnosti, partnerstva a vôle prežiť aj vtedy, keď už všetko ostatné zlyhalo.
Sen, ktorý ich zmenil
Maurice a Maralyn žili v 60. rokoch v anglickom Derby. On pracoval ako sadzač v tlačiarni, ona na daňovom úrade. V roku 1966 však padlo rozhodnutie, ktoré im obrátilo život naruby. Opustia bežný život, predajú dom a vydajú sa na more. Ich cieľ? Nový Zéland.
Nasledujúce roky venovali prípravám. Nechali si postaviť jachtu Auralyn, dlhú 9,4 metra, a učili sa navigáciu, meteorológiu aj prežitie. V júni 1972 vyplávali zo Southamptonu. Ich plavba ich viedla cez Biskajský záliv, Madeiru, Kanárske ostrovy, Atlantik, Karibik, Panamský prieplav – až k Tichému oceánu.
Zrážka s veľrybou
4. marca 1973, neďaleko Galapág, do ich jachty narazila veľryba. Pravdepodobne išlo o kachalota, ktorý bol zranený alebo dezorientovaný. Náraz poškodil trup a loď začala naberať vodu. Baileyovci mali necelú hodinu, aby sa zachránili. Stihli preniesť zásoby a náradie na nafukovací záchranný čln a pomocný čln, ktoré priviazali k sebe. Ich domov, jachta Auralyn, sa navždy potopila pod hladinu.
Od tej chvíle bol ich život závislý od improvizácie. Mali len obmedzené množstvo vody, pár konzerv, niekoľko nožov, plastové poháre, varič, ďalekohľad a signálne rakety. Zbierali dažďovú vodu a začali loviť ryby. Maralyn používala ako háčiky špendlíky, ryby čistili nožmi, kosti využívali opakovane.
Počas 118 dní zažili niekoľko búrok, počas ktorých sa čln prevrátil, prišli o kompas aj časť zásob. Počas horúcich dní im spálená koža krvácala a oblečenie, presiaknuté soľou, sa im zarezávalo do tela. Spali striedavo, čítali, kreslili a viedli denník.
Láska, ticho a hnev
Maurice niekoľkokrát strácal nádej. Maralyn však verila, že ich niečo zachráni. „Keď som sa chcel vzdať, ona bola ten dôvod, prečo som to neurobil,“ napísal neskôr Maurice. Ich vzťah prešiel extrémnym testom. Nemali súkromie, nebolo kam ujsť. Napriek tomu to nevzdali. Hľadali spolu pokoj v každodennom rituáli, lov, voda, oprava člna.
Prečo prežili?
Psychológovia hovoria, že kľúčom bolo spojenie emocionálnej stability, schopnosti prispôsobiť sa a vzájomnej podpory. Z fyziologického hľadiska boli schopní prežiť vďaka tomu, že sa ich telá prispôsobili minimálnej výžive a vďaka tomu, že zachovali psychickú rovnováhu aj po viac než 100 dňoch v izolácii.
Záchrana na poslednú chvíľu
30. júna 1973, takmer štyri mesiace po stroskotaní, ich zbadala juhokórejská rybárska loď Weolmi 306. Boli vyčerpaní, vyhladnutí, neschopní stáť. Loď ich vzala na palubu a previezla na Havaj. Zachránila ich náhoda, ale prežiť dokázali vďaka vlastnej odvahe.
Po návrate do Británie napísali knihu „117 Days Adrift“ a za získané peniaze si kúpili novú jachtu. Opäť vyrazili na more. Precestovali Patagóniu, neskôr Európu a začali sa venovať horolezectvu. Maralyn zomrela v roku 2002 na rakovinu. Maurice dožil v anglickom mestečku Lymington. Zomrel v roku 2019.
Krátko pred smrťou priznal v rozhovore: „Nikdy v živote som sa necítil byť tak blízko prírode ako vtedy. Bolo to nádherné.“
Príbeh Baileyovcov je dôkazom, že aj bežní ľudia dokážu neobyčajné veci. Nie je to len príbeh o prežití, je to príbeh o partnerstve, ktoré vydržalo viac než len búrky.
Znie to ako film? Nie. Toto je realita. A možno aj inšpirácia, keď sa ti bude zdať, že to už ďalej nejde.
About the Author
