Väznica Halden v Nórsku je unikátnym príkladom toho, ako môže vyzerať trest odňatia slobody, ak sa spoločnosť rozhodne staviť na rehabilitáciu namiesto represie. Jej približne 250 väzňov žije v podmienkach, ktoré sa výrazne odlišujú od toho, čo si bežne predstavujeme pod pojmom „väznica“. Majú vlastné izby, prístup k aktivitám a pohľad z okna nie je blokovaný mrežami, ale smeruje priamo do okolitého lesa.
Väzenia sú vo väčšine krajín vnímané negatívne. Napríklad v seriáloch typu The Wire, sú vykresľované ako miesta plné násilia, konfliktov a psychického tlaku. Halden však tento obraz už roky narúša.
Od svojho otvorenia v roku 2010 si vyslúžila označenie „najhumánnejšia väznica na svete“. Priniesla nový pohľad na to, ako možno pristupovať k ľuďom, ktorí si odpykávajú trest. A výsledky sú viditeľné. Zatiaľ čo v Spojených štátoch a Spojenom kráľovstve sa recidíva pohybuje okolo 50 až 60 percent, v Nórsku sa dlhodobo drží približne na 20 percentách.
Čo spôsobilo, že práve Halden sa stal symbolom novej éry vo väzenstve?
Väznica zasadená v lese a navrhnutá s dôrazom na psychiku
Halden vznikal desať rokov a jeho výstavba stála približne 1,5 miliardy nórskych korún. Od začiatku bolo cieľom vytvoriť miesto, ktoré bude bezpečné, no nebude pripomínať sterilné či agresívne prostredie tradičných väzníc.
Komplex sa rozkladá uprostred lesov v oblasti Østfold. Chýbajú vysoké ostnaté ploty či elektrické bariéry. Ochranu zabezpečuje vysoký betónový múr, ktorý však architekti doplnili vegetáciou a zaoblili tak, aby nepôsobil nepriateľsky.
Jeden z hlavných architektov projektu vysvetľoval, že cieľom bolo vytvoriť priestor, ktorý sa čo najviac približuje bežnému životu za múrmi väznice. Tento princíp sa premietol aj do samotných ciel. Sú navrhnuté tak, aby do nich prenikalo veľa denného svetla, majú veľké okná bez mreží a každý väzeň má vlastnú sprchu, toaletu a televíziu.
Podľa riaditeľa väznice nejde o žiaden luxus, stále sú to malé miestnosti s rozlohou okolo 10 m². Dôležité však je, že nepôsobia deprimujúco a nepodporujú pocit izolácie.
Každodenný život v „najhumánnejšom väzení sveta“
Deň v Haldene sa začína o 7:30, keď väzni opúšťajú svoje izby. Do 20:30 majú čas na prácu, vzdelávanie a oddychové aktivity. Program je mimoriadne pestrý, od hudobných lekcií, cez jogu, až po kurzy práce v dielni.
Vo väznici sa nachádza nahrávacie štúdio, interné rádio, knižnica aj športové centrum. Nechýbajú ani možnosti štúdia či získania kvalifikácie, ktorá väzňom pomôže po prepustení začať nový život.
Filozofia väznice je jednoduchá, človek, ktorý vidí svoju hodnotu a nadobudne skúsenosti či zručnosti, má výrazne menšiu šancu vrátiť sa k trestnej činnosti.
Kľúčovým prvkom je aj prístup dozorcov. V Haldene sa označujú ako „dôstojníci“, s väzňami denne komunikujú, jedia spolu a dokonca s nimi športujú. Nenosia zbrane a snažia sa budovať vzťah založený na dôvere a partnerskom prístupe.
Mnohí väzni opisujú rozdiel oproti tradičným väzniciam ako neporovnateľný. Nie je to však preto, že by tu mali „hotelové podmienky“, ale preto, že sú tu vnímaní ako ľudia, nie ako problém.
Napriek všetkému zostáva Halden stále väzením. Väzni často zdôrazňujú, že skutočný trest nie je o tom, či máte v izbe televízor, ale o strate slobody. Keď sa večer zavrú dvere, ostávajú sami v malej izbe a to je stále psychicky náročné.
Ako Nórsko zmenilo svoj väzenský systém
Riaditeľ väznice zdôrazňuje, že nórske väzenstvo ešte pred niekoľkými desaťročiami fungovalo podobne ako v USA, tvrdé tresty, minimum aktivít a vysoká miera návratnosti. Systém bol postavený skôr na „odplate“ než na náprave.
V 90. rokoch však Nórsko pristúpilo k rozsiahlym reformám. Základnou myšlienkou sa stala rehabilitácia. Väznice začali väzňom ponúkať vzdelávacie programy, pracovné príležitosti a aktivity podporujúce ich osobnostný rozvoj.
Výsledky sú jednoznačné, recidíva dramaticky klesla a drží sa na nízkych hodnotách dlhodobo.
Samozrejme, existujú kritici, ktorí tvrdia, že Nórsko je na väzňov príliš „mäkké“. No podľa vedenia väznice je odpoveď jasná, agresívny a ponižujúci systém vytvára ľudí, ktorí po prepustení zlyhávajú. Humánny systém vytvára ľudí pripravených zaradiť sa späť do spoločnosti.
Ako povedal riaditeľ v jednom z rozhovorov:
„Každý väzeň raz vyjde na slobodu. Otázka je, v akom stave. Ak ich vo väzení zlomíme, vypúšťame na ulicu zlomených ľudí. Ak s nimi budeme pracovať, vypustíme susedov, na ktorých sa dá spoľahnúť.“
About the Author
