Prečo deti jedia svoje soplíky?

Za týmto správaním sa môže skrývať viac než len detský zlozvyk, ktorý dospelých irituje. Každý rodič to aspoň raz zažil, dieťa si s plnou koncentráciou vyberá nos, vytiahne malý „úlovok“ a bez zaváhania ho zje. Dospelým sa z toho dvíha žalúdok, no deti to robia úplne prirodzene, bez hanby či odporu. Otázka preto neznie len „prečo to robia“, ale aj či za tým nie je niečo hlbšie než len nevychované správanie.

Jedenie vlastného nosového hlienu má dokonca odborný názov, mukofágia a podľa rodičov je medzi deťmi veľmi rozšírené. Paradoxne však existuje len minimum dát, ktoré by tento dojem potvrdzovali. Prieskumy ukazujú, že vyberanie si nosa nie je výlučne detská záležitosť a bežne sa vyskytuje aj u dospelých. Štúdia z roku 2001 v Indii dokonca zistila, že takmer všetci opýtaní tínedžeri si nos vyberajú a niektorí soplíky aj jedia. Seriózny výskum, ktorý by vysvetľoval prečo, však stále chýba.

Mukofágia nie je len ľudská zvláštnosť

Vedci však objavili zaujímavú stopu inde u primátov. Mukofágia sa totiž neobjavuje len u ľudí, ale aj u najmenej dvanástich ďalších druhov. Evolučná biologička Anne-Claire Fabre si to všimla pri pozorovaní lemura aye-aye, známeho extrémne dlhým prostredníkom. Ten bežne používa na dolovanie hmyzu z kôry stromov, no v zajatí ho Fabre videla používať aj na niečo iné, vyberanie nosa a konzumáciu hlienu.

„Bolo to zároveň smiešne aj odpudivé,“ priznala Fabre, ktorá pôsobí na University of Bern. Podľa nej nešlo o náhodné správanie, ale o niečo, čo zviera robilo pravidelne. Hoci pozorovala jedinca v zajatí, nevidí dôvod myslieť si, že by sa to u voľne žijúcich aye-aye nedialo tiež.

Keď sa Fabre pozrela do odbornej literatúry, zistila, že podobné správanie bolo zaznamenané aj u goríl, bonobov, šimpanzov, makakov či kapucínov. Väčšina z nich používala prsty, niektoré si dokonca pomáhali paličkami. Výskum ukázal aj niečo ešte zvláštnejšie, niektoré primáty vyberajú nos nielen sebe, ale aj iným jedincom.

Čo vlastne jeme, keď jeme soplíky

Zloženie hlienu pritom nie je nijako výživovo bohaté. Viac než 98 % tvorí voda, zvyšok sú mucíny a soli. Napriek tomu Fabre pripúšťa, že konzumácia hlienu môže mať pre zvieratá určitý biologický zmysel, podobne ako keď niektoré druhy jedia vlastné výkaly, aby získali zvyšné živiny.

To prirodzene vyvoláva otázku, či nejde o evolučne zakorenené správanie aj u ľudí. Nosový hlien funguje ako ochranný filter, zachytáva prach, spóry a mikroorganizmy skôr, než sa dostanú do pľúc. V roku 2013 vznikla hypotéza, že jedenie soplíkov by mohlo deti vystavovať malým dávkam patogénov a „trénovať“ ich imunitný systém. Tento nápad však nikdy nebol overený výskumom.

Psychiater Chittaranjan Andrade, autor staršej štúdie o vyberaní si nosa, je k takejto teórii skeptický. Podľa neho by prípadné imunitné látky v hliene boli v zanedbateľnom množstve a po zjedení by sa aj tak rozložili. Upozorňuje tiež, že nosový hlien môže prenášať baktérie spôsobujúce vážne ochorenia, a preto by sa mukofágia mala obmedzovať najmä v kontakte s ľuďmi s oslabenou imunitou.

Jednoduchšie vysvetlenie: chuť, zvedavosť a zvyk

Ak teda jedenie soplíkov neposilňuje imunitu, vysvetlenie môže byť oveľa jednoduchšie. Hlien v nose spôsobuje svrbenie a nepríjemný tlak, čo deti vedie k vyberaniu si nosa. A keď už majú „úlovok“ na prste, zvedavosť urobí zvyšok. Malý prieskum medzi deťmi, hoci metodicky slabý, ukázal, že im soplíky chutia, pre ich konzistenciu aj chuť.

Andrade dodáva, že deti tento zvyk často opúšťajú až vtedy, keď si uvedomia jeho spoločenskú neprijateľnosť. Kým sú malé, neriešia hanbu ani odpor okolia. Až keď sú karhané a správanie je stigmatizované, prestávajú ho robiť, aspoň na verejnosti.

Pre Fabre však zostáva otázka otvorená. Podľa nej by si mukofágia zaslúžila viac vedeckej pozornosti, aby sme pochopili jej možné riziká či prínosy pre vývoj dieťaťa. Zatiaľ však berie deti za slovo. Jedia soplíky jednoducho preto, že im chutia. „Je to chrumkavé a trochu slané,“ hovorí. A po rokoch výskumu ju toto správanie už vôbec nešokuje: „Úprimne? Nemyslím si, že je to niečo nechutné.“

About the Author

Branislav Buzek

Administrator

Branislav Buzek je analytik výkonu a digitálnych trendov, ktorý sa dlhodobo venuje témam psychológie úspechu, longevity a vplyvu technológií na ľudský potenciál. Publikuje analytické články založené na vedeckých štúdiách, dátach a systematickom výskume. Vo svojej práci prepája poznatky z oblasti mentálneho výkonu, moderného zdravia a športovej psychológie s praktickým pohľadom na každodenné fungovanie človeka.

Hlavná stránka Články Autora