Photo by Matt Perkins on Unsplash
Keramická miska s nerovnomernou glazúrou. Čajová šálka, ktorú niekto po prasknutí opravil zlatým lakom. Takéto obrazy pôsobia zvláštne upokojujúco. Nie sú dokonalé, no práve preto priťahujú pozornosť. Často sa vysvetľujú cez pojem wabi-sabi, japonskú estetiku, ktorú Západ zvykne zjednodušovať ako schopnosť vidieť krásu v nedokonalosti, pominuteľnosti a neúplnosti.
Wabi-sabi dnes zažíva výrazný návrat aj na sociálnych sieťach. Objavuje sa pri interiérovom dizajne, beauty trendoch aj v debatách o tom, ako žiť spokojnejšie. Môže však táto filozofia skutočne zlepšiť psychickú pohodu? Psychológia síce wabi-sabi neskúma priamo veľmi detailne, no niektoré myšlienky, na ktorých stojí, pozná veľmi dobre.
Čo je wabi-sabi?
V najjednoduchšom chápaní stojí wabi-sabi na troch základných myšlienkach. Veci majú chyby, veci sa menia a veci nikdy nie sú úplne hotové.
Priamo o wabi-sabi neexistuje veľa vedeckých štúdií. Nenájdete klinické výskumy, ktoré by testovali účinok „života podľa wabi-sabi“, no psychologické princípy, ktoré sa s týmto pohľadom spájajú, sú už preskúmané omnoho lepšie.
Nedokonalosť a súcit so sebou
Wabi-sabi sa začína pri nedokonalosti. Namiesto toho, aby prasklinu zakrývalo, prijíma ju ako súčasť predmetu. Chyba tu nie je dôkazom bezcennosti, ale súčasťou charakteru.
V psychológii sa to veľmi podobá sebacitu či súcitu so sebou. Ide o schopnosť reagovať na vlastné chyby, zlyhania a slabosti s väčšou láskavosťou, nie automatickou tvrdosťou voči sebe samému.
To však neznamená, že chyby prestanú existovať alebo že si ich človek prestane všímať. Mení sa skôr vzťah k nim. Namiesto vnútorného trestu prichádza väčšia miera porozumenia.
Práve tu je psychologický výskum pomerne jasný. Ľudia, ktorí sú k sebe láskavejší, častejšie vykazujú nižšiu mieru úzkosti a depresie a vyššiu mieru psychickej pohody.
A keď sa ľudia učia túto schopnosť cielene rozvíjať, ich duševné zdravie sa v mnohých prípadoch zlepšuje. Podobne ako opravená miska, ani človek nie je zredukovaný na svoju prasklinu. Tá ostáva viditeľná, no stáva sa súčasťou jeho príbehu.
Pominuteľnosť a prijatie
Wabi-sabi zároveň pripomína niečo, čo je pre človeka nepríjemné, ale nevyhnutné, že nič netrvá večne. Všetko sa mení.
Veľká časť utrpenia pritom nevzniká len zo samotnej zmeny, ale aj z nášho odporu voči nej. Chceme, aby vzťahy zostali rovnaké, aby telo nestarlo a aby život postupoval podľa plánu, ktorý sme si predstavili.
Keď sa realita pohne iným smerom a my s ňou bojujeme, napätie sa zvyčajne ešte zvyšuje. Problémom potom nie je len zmena sama o sebe, ale aj to, že ju odmietame pripustiť.
V psychológii sa preto pracuje s pojmom prijatie. To znamená dovoliť myšlienkam, emóciám aj nevyhnutným životným posunom, aby existovali, bez neustálej potreby ich vytláčať, opravovať alebo mať pod úplnou kontrolou.
Aj preto moderné terapeutické prístupy, napríklad terapia prijatia a odhodlania, stavajú na tom, že odpor voči nevyhnutnému často zvyšuje utrpenie. Jednou z praktických ciest je mindfulness, teda schopnosť vnímať prítomný okamih bez okamžitého súdu a bez reflexu všetko hneď meniť.
Z tohto pohľadu nie je dôraz wabi-sabi na pominuteľnosť pasívnym zmierením sa so všetkým. Je to skôr triezva predstava, že keď sa niektorým zmenám nedá vyhnúť, menej boja môže znamenať aj menej bolesti.
Neúplnosť a perfekcionizmus
Treťou veľkou myšlienkou wabi-sabi je neúplnosť. Nič nie je navždy hotové, definitívne uzavreté ani dokonale dokončené.
To ide priamo proti tomu, čo psychológovia označujú ako klinický perfekcionizmus. Nie je to len poctivosť alebo vysoké nároky na kvalitu. Ide o stav, keď človek stavia vlastnú hodnotu na tom, či splní extrémne náročné štandardy, a každé zlyhanie trestá tvrdou sebakritikou.
Práve tento typ perfekcionizmu sa vo výskume spája s úzkosťou aj depresiou. Inými slovami, problém nie je v snahe robiť veci dobre, ale v presvedčení, že bezchybnosť je podmienkou prijateľnosti.
Aj tu môže pomôcť podobný posun, aký ponúka súcit so sebou. Keď človek na neúspech nereaguje automaticky vnútorným útokom, psychologická cena nedokonalosti klesá. Wabi-sabi preto neodmieta snahu, disciplínu ani ambície. Spochybňuje len predstavu, že bez chyby nemáte hodnotu.
Nedokonalosť a zmysel
Wabi-sabi zároveň pripomína, že zmysel života nevyrastá z dokonale zrealizovaných plánov. Častejšie vzniká z opakovanej činnosti, ktorá má hodnotu, hoci je chaotická, nedokončená a občas aj nepekná.
Ak človek čaká na ideálne podmienky, môže sa stať, že nezačne vôbec. Projekt nikdy nebude pôsobiť dostatočne uhladene, chvíľa nebude dosť správna a výsledok nebude vyzerať tak, ako si vysníval.
Lenže psychická pohoda sa do veľkej miery tvorí tým, čo robíme pravidelne, najmä ak je to v súlade s našimi hodnotami. Z tohto pohľadu nie je nedokonalosť prekážkou zmysluplného života, ale často práve priestorom, v ktorom zmysel vzniká.
Opravená miska sa stále používa. Hudobník hrá ďalej aj po pretrhnutí struny. Rodič sa ospravedlní a skúsi to znova.
Nedokonalosť a spojenie s druhými
Tento pohľad má aj silný sociálny rozmer.
Výskumy naznačujú, že zraniteľnosť môže vzťahy posilňovať. Keď ľudia priznajú chybu, slabosť alebo obmedzenie, ostatní ich často nevnímajú ako slabších, ale ako bližších a dôveryhodnejších.
Naopak, snaha pôsobiť bezchybne môže vytvárať odstup. Dokonalá fasáda síce vyzerá bezpečne, no zároveň môže pôsobiť neprístupne.
Aj tu wabi-sabi ponúka jednoduchý obraz. Prasklina sa neskrýva. Ostáva viditeľná a stáva sa súčasťou príbehu. A práve to môže medzi ľuďmi vytvárať väčšie spojenie.
Wabi-sabi nie je zázračný recept
Bolo by však chybou robiť z wabi-sabi niečo, čím nie je.
Neexistujú dôkazy, že prijatie tejto filozofie automaticky vedie k šťastiu. Nie je to liečba depresie a prijatie neznamená ani to, že človek má tolerovať nespravodlivosť alebo sa vzdať snahy o zlepšenie.
Dôležitá je skôr otázka, ktorú wabi-sabi kladie. Či sa naše očakávania nestali príliš uhladenými, príliš tvrdými a príliš vzdialenými od normálnej ľudskej skúsenosti.
Pýta sa, či naše predstavy o vlastnom tele, výkonnosti alebo vzťahoch nie sú natoľko vyhladené, že v nich už nezostal priestor pre chybu, slabšiu chvíľu a obyčajnú ľudskosť.
Ako sa dá wabi-sabi využiť v bežnom živote?
Wabi-sabi možno neprináša úplne novú psychologickú pravdu. Jeho sila je skôr v tom, že v jednom obraze spája niekoľko zručností, ktoré výskum opakovane spája s lepším fungovaním človeka.
Pozýva nás, aby sme sa k vlastným chybám správali láskavejšie, prijali zmenu ako prirodzenú súčasť života, uvoľnili príliš rigidné nároky na seba a konali podľa svojich hodnôt aj vtedy, keď veci nie sú ideálne. Zároveň pripomína, že spojenie s druhými často nevzniká cez bezchybnosť, ale cez priznanú ľudskosť.
Wabi-sabi teda nie je skratkou k šťastiu. Skôr ponúka triezvu a užitočnú perspektívu. Psychická pohoda nevzniká z toho, že praskliny za každú cenu zahladíme, ale z toho, že s nimi dokážeme ďalej žiť, konať a byť vo vzťahu k druhým.
About the Author
