Zdroj: Wikipedia
Keď sa v tábore ozve potlesk, nie je to radosť. Je to zábava pre strážcov, ktorí si z ľudského utrpenia urobili program na nedeľné popoludnie. V takomto svete však jeden vychudnutý mladík z Varšavy dokázal premeniť šport na šancu prežiť a na chvíľu aj na nádej pre ostatných. Volal sa Tadeusz „Teddy“ Pietrzykowski a v Auschwitzi ho poznali ako väzňa číslo 77.
Auschwitz-Birkenau bol stroj na smrť. Medzi rokmi 1940 a 1945 tam zahynulo viac než milión ľudí. Pietrzykowski doň prišiel medzi prvými transportmi, keď tábor ešte len naberal svoju strašnú rutinu. Neprišiel ako zločinec, ale ako katolícky politický väzeň z okupovaného Poľska. A hoci ho nacisti chceli zlomiť rovnako ako všetkých, prežil, aj vďaka desiatkam boxerských zápasov, ktoré vyhrával pre pobavenie dozorcov.
Rastúca hviezda varšavských telocviční
Tadeusz Pietrzykowski sa narodil 8. apríla 1917 vo Varšave. Prvú svetovú vojnu si nepamätal, skončila sa len niekoľko mesiacov pred jeho druhými narodeninami. Dospieval v období, keď šport v Poľsku naberal dych a telocvične boli miestom ambícií aj disciplíny. Ako tínedžer sa najprv zaujímal o futbal, no čoskoro sa ukázalo, že jeho skutočný talent je inde, v boxe.
Trénoval pod vedením Feliksa „Papu“ Stamma, muža, ktorý vychoval celé generácie boxerov a pre mnohých bol viac než trénerom, bol autoritou, ktorá učila premýšľať v ringu. Pietrzykowski bral tréning vážne. Podľa dobových správ si jeho rodina dokonca myslela, že väčší talent má v umení než v športe, no Teddy si vybral rukavice.
Aj z jeho poznámok z tréningov bolo cítiť, že uvažoval takticky. Nechcel byť len rýchly, chcel byť chytrý. V bantamovej váhe sa rýchlo zaradil medzi najlepších. Pred vojnou sa stal vicemajstrom Poľska a šampiónom Varšavy. V roku 1939 ho mnohí považovali za jednu z nádejí poľského športu. Potom však prišla vojna, a s ňou koniec všetkých plánov.
Cesta, ktorá sa skončila v transporte
Druhá svetová vojna sa začala 1. septembra 1939, keď Nemecko napadlo Poľsko. Pietrzykowski odložil šport a pridal sa k obrane krajiny. Vstúpil do ľahkého delostreleckého pluku, bránil Varšavu a po jej páde sa pokúsil dostať do Francúzska. Tam sa totiž formovala nová poľská armáda v exile pod vedením generála Władysława Sikorského.
Nikdy sa tam však nedostal. Na maďarsko-juhoslovanskej hranici ho zatklo gestapo. Krátko nato putoval v jednom z prvých transportov do novozriadeného koncentračného tábora Auschwitz. Keď prekročil jeho bránu, dostal číslo 77. V tomto systéme bola identita luxus. Pre väzňov existovalo len číslo, práca a hlad.
Najprv neboxoval. Pridelili ho do stolárskej dielne. Práca bola vyčerpávajúca, no jeho predchádzajúca fyzická kondícia mu pomohla vydržať. Až do marca 1941 sa jeho dni nelíšili od dní tisícov ďalších, tvrdá robota, ponižovanie, strach. Potom prišiel prvý zápas.
Nedeľa pri kuchyni a chlieb za víťazstvo
Bolo to v nedeľu, keď si všimol dav pri táborových kuchyniach. Zrazu z neho vybehol muž a kričal naňho: Teddy, chceš kus chleba, poď rýchlo. Je tu nemecký boxer. Hľadám niekoho, kto sa s ním pobije a porazí ho. Víťaz dostane chlieb.
Pietrzykowski neskôr spomínal, že vtedy vážil iba 42 kilogramov. Keď sa postavil pred dav, ľudia sa smiali, bol príliš chudý, takmer krehký. Proti nemu stál Walter Düning, nemecký kapo, teda väzeň poverený dohľadom nad ostatnými, ktorý bol pred vojnou úspešným boxerom. Fyzicky bol v úplne inej kategórii.
Lenže v ringu rozhoduje aj niečo iné než svaly. Pietrzykowski sa hýbal, uhybal, triafal, vydržal. Düning napokon zložil rukavice. Podľa Teddyho spomienok prestal bojovať a uznal jeho prevahu. Dokonca sa ho opýtal, do ktorého komanda by chcel byť pridelený.
Pietrzykowski si vybral Tierpfleger, ošetrovateľa zvierat. Vedel, že pri zvieratách sa dá občas získať niečo navyše, bagasa, kvaka, mrkva. V Auschwitzi to boli poklady.
Zábava strážcov, šanca väzňov
Od tej chvíle sa o ňom začalo hovoriť. Strážcovia ho považovali za „zaujímavého“ a postupne ho začali nasadzovať do ďalších zápasov, niekedy proti iným väzňom, inokedy dokonca proti strážcom. Na výsledok sa dalo staviť, víťaz dostal jedlo alebo drobnú výhodu. No nazývať to športom by bolo klamstvo. Boli to cvičenia v krutosti.
Teddy musel boxovať s inými väzňami, často s vlastnými krajanmi, o zvyšky jedla. Bola to jeho šanca na prežitie. A zároveň dilema, ktorá sa dá pochopiť len v tábore, kde hlad diktuje všetko.
Podľa odhadov absolvoval v Auschwitzi 40 až 60 zápasov a údajne prehral len jeden. Každé víťazstvo znamenalo viac energie, menší tlak, niekedy lepšie zaradenie do práce. Tento drobný náskok mu pomohol vydržať podmienky, ktoré zabili nespočetné množstvo ľudí.
Symbol, ktorý sa nedal zakázať
Pre ostatných väzňov však jeho zápasy neboli len groteskným predstavením. V mieste, kde sa človek menil na číslo, bol každý moment dôstojnosti vzácny. Pietrzykowskiho výhry sa medzi väzňami šírili ako správa, že nacisti nie sú všemocní. Aj v Auschwitzi sa dá zvíťaziť, hoci len na pár minút, v improvizovanom ringu, pod pohľadom tých, ktorí rozhodujú o živote.
Teddyho päste sa stali symbolom odporu. Nie veľkého, vojenského, ale ľudského. Odporu, ktorý sa prejavuje tým, že sa ešte stále vieš postaviť, ešte stále máš kontrolu nad vlastným telom, ešte stále dokážeš niečo vyhrať.
Krutá matematika tábora však mala aj druhú stránku. Každý zápas bol postavený na nespravodlivosti. Vychudnutý väzeň proti lepšie živenému kapovi, kamarát proti kamarátovi, zúfalstvo proti zúfalstvu. Pietrzykowski neskôr priznával, že neboxoval preto, že by chcel, ale preto, že musel. A keď vyhral, často sa snažil svoje malé výhody premeniť na pomoc druhým. Prídavok jedla rozdelil, dobré slovo posunul ďalej, v tábore, kde sa solidarita trestala, ju napriek tomu udržiaval pri živote.
Aj preto sa z neho stal symbol. V momente, keď sa v improvizovanom ringu ozval úder a nemecký kapo ustúpil, väzni na chvíľu cítili niečo, čo bolo v tábore vzácne. Že ich niekto reprezentuje, že sa dá vydržať, že sa dá obstáť. Nacisti si možno mysleli, že organizujú predstavenie. Netušili, že dávajú priestor malej, tichej vzbure v hlavách tých, ktorých chceli zlomiť.
Od Auschwitzu k Neuengamme a Bergen-Belsenu
Zároveň sa zapojil aj do skutočného odboja v tábore. Spolupracoval s Witoldom Pileckým, mužom, ktorý sa do Auschwitzu dostal dobrovoľne pod falošným menom, aby zbieral dôkazy o nacistických zločinoch a organizoval odpor. Pietrzykowski podľa zdrojov participoval na pokuse o atentát na veliteľa tábora Rudolfa Hössa, keď uvoľnili sedlo na jeho koňovi. Höss prežil, no zlomil si nohu. Pietrzykowski mal tiež zabiť Hössovho psa, vycvičeného na útoky proti väzňom.
V roku 1943 ho presunuli z Auschwitzu do Neuengamme, koncentračného tábora pri Hamburgu. Podmienky boli opäť brutálne, nútené práce, hlad, choroby. Aj tam však pokračoval v zápasoch, ktoré organizovali strážcovia, približne dvadsiatich. Jeho schopnosť boxovať bola stále jeho záchranným lanom.
Neskôr sa dostal do Bergen-Belsenu, jedného z najznámejších táborov nacistického systému. Keď ho v apríli 1945 oslobodili spojenci, Bergen-Belsen bol miestom hladomoru a chorôb, posiaty masovými hrobmi. Pietrzykowski prežil aj to. Jeho telo bolo zničené, no vôľa sa mu nezlomila.
Domov a život po prežití
Po oslobodení sa vrátil do Poľska. Jeho športová kariéra, prerušená vojnou a podlomeným zdravím, sa už nikdy úplne neobnovila. Box však neopustil. Stal sa trénerom a učiteľom telesnej výchovy v meste Bielsko-Biała. Učil ďalších boxerov, odovzdával disciplínu, techniku aj niečo, čo sa nedá natrénovať v telocvični, schopnosť vydržať.
Pred smrťou v roku 1991, vo veku 74 rokov, zvykol svojim zverencom opakovať vetu, ktorá znie ako športové motto, no v jeho prípade mala hlbší význam. Byť, hovoril im, znamená byť najlepší.
Jeho príbeh dnes pripomína aj poľský film z roku 2020 The Champion of Auschwitz. No realita, ktorú prežil, bola bez filmového efektu, pot, hlad, krutosť a ring, na ktorom sa nerozhodovalo o titule, ale o ďalšom dni života. A práve preto zostáva Tadeusz Pietrzykowski jedným z najsilnejších svedectiev o tom, ako si človek dokáže zachovať iskru dôstojnosti aj tam, kde sa dôstojnosť mala vymazať.
About the Author
