Zdroj: Linkedin Gary Brecka
Gary Brecka si do svojho podcastu pozval muža, ktorý prebehol Texas naprieč a pomohol zmeniť život jednej z najväčších hudobných hviezd súčasnosti. Matt Johnson však nie je len ultrabežec. V rozhovore otvorene hovorí o násilí v detstve, páde na úplné dno, aj o tom, prečo dnes tvrdí, že sto míľ je skôr test hlavy než tela.
Gary Brecka strávil s Mattom Johnsonom posledných 48 hodín pred nahrávaním podcastu. Nešlo o formálne stretnutie v štúdiu, ale o spoločný čas. Brecka chcel lepšie navnímať jeho osobnosť, spôsob myslenia a reakcie pod tlakom. A práve preto úvod epizódy nepôsobí ako klasické predstavenie hosťa, je to skôr osobné svedectvo o človeku, ktorého videl fungovať v extrémnych podmienkach.
Matt je predstavený ako muž, ktorý prebehol naprieč Texasom, viac než osemsto míľ v priebehu niekoľkých dní. Čísla znejú šialene, ale hneď v úvode zaznie niečo podstatnejšie. Podľa neho dokáže sto míľ zabehnúť každý fyzicky zdravý človek. Rozdiel nie je v nohách, ale v hlave.
Hranica, ktorú si ešte nikdy neprekročil
Rozhovor sa prirodzene vracia k čerstvej skúsenosti. K stovke míľ, ktorú absolvoval spolu s ďalšími bežcami. Matt opisuje moment, keď prekročili vzdialenosť, ktorú ešte nikdy predtým nezažili. Do určitého bodu si každý z nich vedel povedať, „Toto už som zvládol.“ Po konkrétnom bode, už nie.
Práve tu sa podľa neho rozhoduje. V okamihu, keď nemáš oporu v minulosti, keď nemáš istotu, že to tvoje telo vydrží, zostáva len rozhodnutie pokračovať. Nie rýchlosť, nie technika, ale vnútorný dialóg.
V podcaste zaznie aj veta, ktorá vystihuje jeho pohľad. Mnohí ľudia si nastavujú ciele tak, aby ich určite zvládli. Nie preto, že by nemali na viac, ale preto, že sa nechcú stretnúť s možnosťou zlyhania.
Detstvo, ktoré nezostáva v minulosti
Silná časť epizódy patrí Mattovmu detstvu. Narodil sa do malej komunity, kde vyrastal s mamou, ktorá ho mala ako veľmi mladá. Otec v jeho živote prakticky nefiguroval. Mama mala dve zamestnania, aby rodinu udržala nad vodou.
Zlom prišiel, keď sa mama vydala. Matt otvorene opisuje obdobie emocionálneho aj fyzického násilia, zamykania detí v izbe, strachu a chaosu. Spomína momenty, ktoré by si žiadne dieťa nemalo niesť do dospelosti a tiež to, ako sa mama neskôr snažila utiecť z tejto reality cez lieky.
Nie je to dramatizovanie. Je to pokojné rozprávanie človeka, ktorý sa už na minulosť dokáže pozerať bez potreby ju prikrášľovať. Keď hovorí o svojej vytrvalosti, nespája ju s génmi ani tréningovým plánom, ale s obrazom mamy, ktorá napriek všetkému vstávala do práce.
Armáda ako únik a návrat k starým vzorcom
Do armády vstúpil ako osemnásťročný. Bol to spôsob, ako odísť z prostredia, ktoré ho ťahalo dole. Lenže návrat domov po výcviku znamenal návrat do rovnakého prostredia Len s väčšou slobodou a horšími rozhodnutiami.
Hovorí o období alkoholu, drog, bitiek a dvoch pobytov vo väzení. Bez hrdinstva, bez ospravedlňovania. Priznáva, že vtedy nebol človekom, akým chcel byť. Že namiesto toho, aby čelil vlastným démonom, ich prehlušoval.
Kniha, ktorá spustila pohyb
Zásadný moment prišiel v roku 2021. Dvaja blízki priatelia jeho mladšieho brata boli zavraždení. Brat sa uzavrel, prestal chodiť do školy a začal dramaticky priberať. Matt hovorí, že vtedy prvýkrát aktívne hľadal spôsob, ako niečo zmeniť.
Narazil na knihu Can’t Hurt Me od Davida Gogginsa. Neoslovilo ho drsné motivačné heslo, ale podobnosť príbehu. Uvedomenie, že niekto s podobným zázemím dokázal otočiť svoj život.
Začal behať. Bez výbavy, bez skúseností, bez veľkých plánov. Behal pravidelne. A práve v tom pohybe našiel niečo, čo mu dovtedy chýbalo, kontrolu. Prvýkrát v živote si mohol sám vybrať, či bude pokračovať alebo zastaví.
Dno, ktoré mohlo byť posledné
Jedna z najotvorenejších častí rozhovoru prichádza pri spomienke na rozvod. Po návrate domov mu manželka oznámila, že chce odísť. O pár dní neskôr sedel v izbe so zbraňou a zvažoval, že všetko ukončí.
Vtedy mu prišla správa od priateľa z Austinu. Matt opisuje, že keď uvidel jeho meno, niečo v sa ňom pohlo. Na druhý deň zbalil veci, zobral psa a odišiel. Mal pár tisíc dolárov a neistý plán. Spal na podlahe, žil z minima, postupne si budoval klientelu a začínal odznova.
Nie ako hrdina. Skôr ako človek, ktorý sa rozhodol ešte raz skúsiť vstať.
Prebehnúť Texas
Myšlienka prebehnúť Texas vznikla počas zranenia, keď nemohol behať vôbec. Zastavenie ho prinútilo premýšľať, kto je bez výkonu. A práve vtedy prišiel nápad na projekt, ktorý zmenil jeho život.
Logistika, tím, sponzori, mesiace príprav. Nakoniec 842 míľ. A neskôr ešte raz, opačným smerom. Hovorí o tom bez prehnanej pompéznosti, skôr ako o ceste, ktorá mu ukázala, že hranice sa často posúvajú postupne, nie jedným heroickým gestom.
Jelly Roll a sila prítomnosti
Ďalšou kapitolou je jeho spolupráca s hudobníkom Jelly Rollom. Keď sa k nemu pridal, nezačínali maratónom. Začínali krátkou chôdzou a pár sekundami behu.
Matt zdôrazňuje jednu vec, prítomnosť. Byť vedľa človeka, ktorý sa snaží. Nie ako autorita z diaľky, ale ako niekto, kto zdieľa námahu. Postupne sa z krátkych úsekov stal jeden kilometer bez zastavenia. A z kilometra ďalšie kroky.
Depresia po víťazstve
Zaujímavým momentom podcastu je aj priznanie, že po veľkom výkone prišla prázdnota. Po sedemnástich dňoch, keď vám ľudia hovoria, že ste „najlepší“, sa všetko zrazu skončí. Ticho je hlasnejšie než potlesk.
Matt hovorí, že musel oddeliť výkon od identity. Nechce byť len „ultrabežec“. Nechce, aby jeho hodnota závisela od ďalšieho extrému. Preto dnes hovorí o rovnováhe medzi projektmi a bežným životom.
Čo znamená byť „ultimate human“
Na záver padne otázka, ktorú Brecka kladie každému hosťovi, čo znamená byť „ultimate human“?
Mattova odpoveď je jednoduchá. Pomáhať druhým. Byť tým človekom, ktorého sám nemal. Ukázať, že začať sa dá aj z veľmi temného miesta a že prvý krok nemusí byť veľký. Stačí, že je úprimný.
Zdroj
- Epizóda podcastu The Ultimate Human Podcast (hostiteľ Gary Brecka, hosť Matt Johnson).
About the Author
