Zdroj: Wikimedia Commons
V roku 1983 predstavila Virginia Vallejo Pabla Escobara vo svojej televíznej relácii a vykreslila ho ako muža z ľudu. A počas nasledujúcich piatich rokov si užívala výhody života v karteli.
V roku 1982 bola Virginia Vallejo v rodnej Kolumbii národnou senzáciou. Tridsaťtriročná prominentka, novinárka a televízna osobnosť práve získala vlastnú televíznu reláciu po tom, čo účinkovala v sérii reklám na pančuchy Medias Di Lido. Reklám, ktoré uchvátili celý národ a priviedli ju do pozornosti nikoho menšieho než Pabla Escobara.
Počas búrlivého romániku, ktorý nasledoval, sa Vallejo stala jednou z najcennejších dôverníčok drogového bossa. Bola prvou novinárkou, ktorá ho dostala pred kameru, a užívala si výhody života zasadeného do sveta najmocnejšieho drogového kartelu na svete. Teda až do momentu, keď ich pomer dramaticky skončil a s ním aj jej sláva.
Vzostup Virginie Vallejo k hviezdam
Virginia Vallejo sa narodila 26. augusta 1949 do váženej rodiny s podnikateľským otcom. Vyrastala v pohodlí v inak nepokojnej Kolumbii. Medzi členov jej rodiny patril minister financií, generál a niekoľko európskych šľachticov, ktorí dokázali vystopovať svoj pôvod až ku Karolovi Veľkému.
Po krátkom pôsobení ako učiteľka angličtiny koncom 60. rokov dostala ponuku pracovať v televíznom programe. To sa stalo jej vstupnou bránou ku kariére pred kamerami.
Vallejo napokon debutovala v televízii pomerne neochotne v roku 1972 ako moderátorka a uvádzateľka viacerých relácií. Neskôr tvrdila, že pre ženy z jej spoločensko-ekonomickej vrstvy bolo neobvyklé pracovať v zábavnom priemysle. A jej rodina to z veľkej časti neschvaľovala.
Napriek tomu v kariére pokračovala a v januári 1978 sa stala hlásateľkou 24-hodinového spravodajského programu. Čoskoro bola známa po celej Južnej Amerike.
V roku 1982 upútala pozornosť nikoho menšieho než Pabla Escobara po tom, čo videl jej slávnu reklamu na pančuchy. Escobar však nebol očarený len pekným párom nôh. Uvedomil si aj to, že vplyv Vallejo by mu mohol byť mimoriadne užitočný.
A tak napriek tomu, že mal manželku, vyhlásil svojim spolupracovníkom „Chcem ju“ a nariadil im, aby s ňou dohodli stretnutie. Vallejo dostala v roku 1982 pozvanie navštíviť jeho vilu Hacienda Nápoles a prijala ho.
Románik s neslávne známym drogovým bossom
Podľa jej vlastných slov bola Virginia Vallejo zločineckým bossom okamžite očarená. Napriek jeho krvavému životnému štýlu a desivej povesti bol Escobar známy svojou prívetivosťou a zmyslom pre humor. Vallejo o tejto dvojtvárnosti neskôr písala vo svojej knihe Loving Pablo, Hating Escobar, ktorá bola neskôr sfilmovaná s Javierom Bardemom a Penelope Cruz v hlavných úlohách.
Zo svojej strany sa zdal byť Escobar Vallejo rovnako očarený, hoci sa vždy viedli debaty o tom, aký bol skutočný rozsah jeho citov k nej. Mnohí ľudia verili, že Vallejo jednoducho využíval na propagáciu svojho verejného obrazu, čo mu ona nepochybne pomáhala robiť. Keď sa títo dvaja prvýkrát stretli, bol Escobar len menšou verejnou postavou, no počas ich päťročného vzťahu sa premenil na „najneslávnejšieho teroristu na svete“.
Povesť prestížnej novinárky bola kľúčová pri pomáhaní vybudovať si obraz „muža z ľudu“. Čo je spôsob, akým si ho mnohí chudobní obyvatelia Medellínu pamätajú dodnes. Sama Vallejo uviedla, že dôvodom, prečo sa doňho zamilovala, bolo to, že „bol jediným bohatým mužom v Kolumbii, ktorý bol štedrý k ľuďom. V krajine, kde bohatí nikdy nedali chudobným ani sendvič“.
V roku 1983, rok po tom, ako sa dvojica prvýkrát stretla, Virginia Vallejo robila s Escobarom rozhovor vo svojej novej relácii. Rozhovor vykreslil kartelového lídra v priaznivom svetle, keď hovoril o svojej charitatívnej práci Medellín Sin Tugurios, čiže Medellín bez slumov. Toto televízne vystúpenie mu nielen prinieslo celonárodnú pozornosť, ale pomohlo upevniť jeho filantropický obraz na verejnosti. Keď ho hlavné noviny oslavovali ako „Robina Hooda z Medellínu“, oslávil to prípitkom.
Počas ich päťročného vzťahu Vallejo zažívala život na vysokej nohe. Mala prístup k Escobarovmu lietadlu, stretávala sa s ním v luxusných hoteloch a on financoval jej nákupné výlety. Dokonca sa jej zdôveroval o tom, ako mali on a ďalší drogoví pašeráci kolumbijských politikov vo vrecku.
Koniec jej kariéry v Kolumbii a útek do Ameriky
Vzťah Vallejo s Escobarom sa skončil v roku 1987. Podľa syna Pabla Escobara sa aféra skončila zle po tom, čo sa Escobar dozvedel, že nebol jej jediným milencom. Escobar mladší spomínal, že naposledy videl Vallejo pred bránou jedného z otcovych majetkov, kde zostala celé hodiny v slzách, pretože ju stráže na príkaz svojho šéfa odmietli pustiť dnu.
Virginia Vallejo, žiaľ, zistila, že ako upadala moc a popularita jej bývalého milenca, upadala aj tá jej. Ocitla sa v nemilosti svojich bývalých elitných priateľov a bola vylúčená z vysokých spoločenských kruhov. Zmizla do relatívnej anonymity, až kým sa v júli 1996 náhle znovu neobjavila v Spojených štátoch.
Escobar mal vždy vzájomne výhodný vzťah s kolumbijskými elitami. Politici prehliadali jeho zločiny a prijímali jeho peniaze. Vallejo, ako členka úzkeho kruhu medellínskeho kartelu, mala prístup k väčšine týchto tajomstiev a o niekoľko rokov neskôr sa rozhodla odhaliť elity, ktoré ju kedysi oslavovali a potom zavrhli.
V otvorenom rozhovore v kolumbijskej televízii Virginia Vallejo „nastavila kolumbijskej spoločnosti nelichotivé zrkadlo“ a pomenovala „legitímne podniky, ktoré prali drogové zisky, elitné spoločenské kluby, ktoré otvárali svoje dvere drogovým bossom, a politikov, ktorí si vymieňali láskavosti za kufríky plné hotovosti“.
Obvinila viacerých vysokopostavených politikov z toho, že mali prospech z kartelov, vrátane bývalých prezidentov Alfonsa Lópeza, Ernesta Sampera a Álvara Uribeho. Opísala všetky ich pochybné vzťahy s Escobarom, vrátane žiadosti bývalého ministra spravodlivosti o zabitie prezidentského kandidáta.
Virginia Vallejo odhalila pokrytectvo kolumbijskej elity (ktoré sa prejavilo aj jej vlastným spoločenským vyhnanstvom), no tým zároveň ohrozila vlastný život. Americký Úrad pre boj proti drogám ju tajne presunul do Spojených štátov, ktoré jej udelili politický azyl.
V deň, keď v roku 2006 odišla, sledovalo v televízii 14 miliónov ľudí, ako nastupuje do lietadla, ktoré ju odviezlo z rodnej krajiny. Toto publikum bolo väčšie než publikum finále majstrovstiev sveta vo futbale v tom istom roku. Dodnes zostáva v Spojených štátoch a obáva sa následkov návratu do svojej vlasti.
About the Author
