Ante Pavelic v Parlamente. Zdroj: Wikimedia Commons
Jeho meno sa spája s jednou z najtemnejších kapitol 20. storočia. Bol to fanatický ultranacionalista, tvorca a vodca Ustašovského hnutia, muž zodpovedný za genocídu státisícov nevinných ľudí. Ante Pavelić, postava, ktorá bola „príliš krutá“ aj pre samotných nacistov. Budoval svoj štát na vraždách Srbov, Židov, Rómov a utekal a skrývam sa až do konca života.
Príbeh tohto diktátora začína už v 30. rokoch 20. storočia atentátom v Marseille, ktorý zmenil dejiny juhoslovanského regiónu. A končí v Španielsku, kde Pavelić zomrel pokojne v posteli, ďaleko od svojich zverstiev a ďaleko od spravodlivosti, ktorú jeho obete nikdy nezažili.
Prvé roky a cesta k extrémizmu
Ante Pavelić sa narodil 14. júla 1889 v malej obci Bradina v dnešnej Bosne a Hercegovine. Jeho otec pracoval na železnici a Pavelić vyrastal ako obyčajné dieťa z vidieka, no ambície mal veľké. Vyštudoval právo a už v roku 1910 vstúpil do Chorvátskej strany práv, politického hnutia, ktoré snívalo o nezávislom Chorvátsku mimo novovznikajúceho juhoslovanského štátu.
Juhoslávia bola po prvej svetovej vojne zmesou etník, náboženstiev a historických krívd. Málokde v Európe boli rozdiely medzi obyvateľmi také hlboké. A práve v tomto krehkom prostredí začal Pavelić svoju radikálnu kariéru.
V roku 1929 kráľ Alexander Karađorđević zaviedol diktatúru, aby zastavil rozpadajúcu sa krajinu. Pavelić bol jedným z najhlasnejších odporcov. Vyhlásil, že proti režimu je pripravený bojovať „všetkými prostriedkami“ a nemyslel tým len politiku.
Ušiel do zahraničia a v Taliansku založil Ustašu, polovojenské nacionalistické hnutie, ktoré čoskoro narástlo do extrémistickej organizácie financovanej fašistickými režimami.
Atentát v Marseille: krvavý bod zlomu
9. októbra 1934 došlo vo francúzskom Marseille k šokujúcemu atentátu. Juhoslovanský kráľ Alexander bol zavraždený počas oficiálnej návštevy, čo vyvolalo medzinárodný škandál.
Hoci samotného vraha vyslala macedónska separatistická organizácia IMRO, v tieni akcie stáli Ustaše a ich vodca Pavelić. Financovali operáciu, poskytli zázemie a priamo koordinovali útok.
Francúzsky súd odsúdil Pavelića v neprítomnosti na smrť. No Mussolini, vtedy už jeho politický patrón, ho nevydal. Namiesto toho ho „ukryl“ a na dva roky ho nechal vo väzbe, no zároveň mu zabezpečil ochranu.
Pavelić sa tak už v 30. rokoch stal medzinárodne hľadaným teroristom. No jeho najzvrátenejšia éra prišla až po roku 1941.
Vznik krvavého „Nezávislého štátu Chorvátsko“
Keď nacisti napadli Juhosláviu, prvú ponuku na vedenie nového Chorvátska dali politikovi Vladkovi Mačekovi. Ten ponuku odmietol a tak prišla na rad druhá voľba, Pavelić.
Ten sa okamžite chopil moci. Stal sa poglavnikom, vodcom nového štátu, ktorý bol len bábkou v rukách nacistického Nemecka a fašistického Talianska.
Ustašovský režim pod jeho vedením bol založený na čistej nenávisti. Pavelić otvorene vyhlasoval, že „Srbi, Židia a Cigáni musia byť vyvraždení“.
Zaviedol represívne zákony, začal masové deportácie a z Chorvátska urobil jeden z najbrutálnejších satelitných režimov druhej svetovej vojny. Ustaše ničili srbské kostoly, znásilňovali, mučili, vyháňali celé rodiny a násilne konvertovali ľudí na katolicizmus.
Jasenovac, tábor, ktorý desil aj nacistov
Pavelić založil koncentračný tábor Jasenovac, miesto, ktoré prežilo v pamäti ľudí ako jedno z najhorších pekiel druhej svetovej vojny.
V Jasenovaci Ustaše vraždili s takou brutalitou, že aj nacisti nimi pohŕdali. Hlásenia nemeckých špiónov opísali desivé scény mučenia. Zabíjanie detí lopatami, vyrezávanie očí, kastrácie, vešanie ľudí hore hlavou, rozpáranie psami, vraždy bez súdu, bez zápisu, bez milosti.
Odhady obetí sa líšia, no hovoria o viac ako 200 000 zavraždených Srbov, desiatkach tisíc Židov a Rómov, a niektoré historické zdroje dokonca uvádzajú až milión mŕtvych.
Aj Himmlerovi agenti písali do Berlína, že metódy Ustaše sú „barbarské“.
Pád, ktorý nespôsobil spravodlivosť
Keď sa vojna začala obracať proti nacistom, Pavelićova pozícia sa rýchlo zhoršovala. Po páde Mussoliniho v roku 1943 stratil svojho najdôležitejšieho spojenca.
Keď sa nemecká porážka stala nevyhnutnou, Ustaše utekali k rakúskej hranici. Pavelić sa snažil vzdať Britom, no tí ich odmietli. Snažil sa vzdať partizánom, no tí jeho armádu postrieľali guľometmi.
Odhaduje sa, že pri poslednom pokuse o útek bolo zabitých 40 000 Ustašov.
Pavelić medzi nimi nebol. Opäť unikol.
Útek cez Vatikán a posledné roky v exile
S niekoľkými najvyššími dôstojníkmi sa obrátil na Vatikán, ktorý mu poskytol pomoc. Pavelić sa odvolával na katolícku vieru a Vatikán mu vystavil kňazské pasy, dokumenty, vďaka ktorým ušiel do Argentíny.
Tam žil pod ochranou prezidenta Juana Peróna, až kým v roku 1957 nebol postrelený srbským odbojovým bojovníkom. Útok prežil, no stal sa pre neho varovaním.
Opustil Argentínu a utiekol do Španielska. Jeho telo bolo doráňané, trpel cukrovkou, zranenia sa nezahojili.
Dňa 28. decembra 1959 zomrel. Pokojne. Bez súdu. Bez trestu.
Odkaz zla, ktoré prežilo generácie
Ante Pavelić bol mužom, ktorého brutalita niekoľkonásobne prerástla hranice aj tak krvavej vojny. Nacistické Nemecko ho potrebovalo, no zároveň ním pohŕdalo. Juhoslávia sa ho desila. A jeho vlastný národ bol roky paralyzovaný propagandou, strachom a krutosťou.
Dnes je meno Ante Pavelić pripomienkou toho, ako rýchlo sa nenávisť, nacionalizmus a politický fanatizmus môžu premeniť na priemysel genocídy.
A pripomienkou, že niekedy sa najväčší zločinci histórie konca spravodlivosti nedočkajú. Nie preto, že boli nepolapiteľní, ale preto, že svet po vojne bol rovnako komplikovaný ako svet pred ňou.
About the Author
