Zdroj: Freepik
Vzostup umelej inteligencie dnes pôsobí ako niečo, čo sa už nedá vypnúť jedným klikom ani odignorovať tým, že prestaneme používať konkrétnu aplikáciu. Nejde len o Siri či Alexu, ktoré nám pripomenú budík alebo pustia pesničku. Generatívna AI zasahuje hlbšie. Zasahuje do toho, ako vzniká digitálny obsah, ako sa šíri a najmä do toho, ako nám internet servíruje informácie. Ticho, automaticky a často bez toho, aby sme si to uvedomovali.
Práve rastúca dostupnosť veľkých jazykových modelov a AI nástrojov znovu oživila aj fenomén s názvom „teória mŕtveho internetu“. Vznikla začiatkom 20. rokov a na prvé počutie znie ako konšpirácia. Internet má byť údajne čoraz viac zaplavený strojmi, ktoré medzi sebou komunikujú, vyrábajú obsah pre iné stroje a vytvárajú dojem rušného online sveta, zatiaľ čo ľudský príspevok sa stáva raritou, nie normou.
Teória mŕtveho internetu ožíva
Keď sa tejto teórii venoval Live Science, záver bol striedmy. V reálnom svete sa ešte nedá povedať, že by internet „zomrel“ a ovládli ho boty. No v jednom bode sa situácia zásadne mení a to v okamihu, keď bežný používateľ začne mať problém rozlíšiť, či komunikuje s človekom alebo so systémom. Boty sú dnes všadeprítomné, chaty, komentáre aj „ľudské“ reakcie môžu byť syntetické a internet sa tým stáva priestorom, kde sa istota vytráca z bežnej skúsenosti.
K tomu sa pridáva ďalší trend. Zaplavovanie webu nízkokvalitným, rýchlo vyrobeným obsahom, od článkov a obrázkov až po videá a príspevky, ktoré vznikajú cez nástroje ako Sora, ChatGPT a ďalšie. Tento fenomén dostal prezývku „AI slop“ a je to v podstate digitálny šum, ktorý nie je robený preto, aby niečo vysvetlil, ale aby zaujal, vyvolal reakciu a priniesol klik. Od absurdných videí mačiek hrajúcich na nástroje či „používajúcich zbrane“ až po texty, ktoré pôsobia ako správy, no v skutočnosti miešajú fikciu s faktami.
Dôležité je aj to, prečo sa to deje. Internet dlhé roky žije z pozornosti. Obsah sa tlačí dopredu podľa toho, ako dobre funguje v algoritmoch, koľko prináša návštevnosti a ako efektívne zarába na reklamách. A presne do tohto mechanizmu AI zapadá dokonale, vie totiž produkovať obsah lacno, rýchlo a vo veľkom, pričom formálne „spĺňa“ to, čo algoritmy často chcú, množstvo, frekvenciu, trendové formy a nekonečný tok.
„Výzva je v tom, že kombinácia tlaku na SEO a hrania podľa algoritmov sociálnych sietí viedla k väčšiemu množstvu obsahu, ale k menšej kvalite,“ hovorí Adam Nemeroff z Quinnipiac University. V praxi to znamená, že spôsob, akým sa informácie doručujú, sa už dávno netočí okolo hodnoty, ale okolo toho, či sa nám podarí udržať ľudí na stránke. A práve tieto priestory dnes podľa Nemeroffa začína čoraz viac zapĺňať AI slop.
Keď rýchlosť a objem prevalcujú pravdu
Nedôvera voči informáciám na internete pritom nie je žiadna novinka. Internet bol vždy miestom, kde sa šírili polopravdy, manipulácie aj úplné výmysly. Niekedy z ideologických dôvodov, niekedy len pre pobúrenie či chaos. Rozdiel je v rýchlosti a miere. AI dokáže generovať text, obrázky aj videá tak rýchlo, že kým sa ľudia spamätajú, šum už prekryje podstatu. A keď sa k tomu pridajú algoritmy, ktoré odmeňujú „zaujímavé“ bez ohľadu na pravdivosť, vzniká prehustené prostredie, v ktorom sa pravda doslova stráca.
Prieskumy, na ktoré sa článok odvoláva, to ilustrujú. SEO firma Graphite v novembri 2024 zistila, že počet AI-generovaných článkov už prekonal počet článkov napísaných ľuďmi. Zároveň platí, že vo vyhľadávaní Google sa stále drží vyšší podiel ľudsky písaných textov (86 % oproti 14 % od AI), čo ukazuje, že prechod nie je okamžitý, ale trend je rastúci a tlak sa stupňuje. Podobný pomer sa objavuje aj pri tom, čo servujú chatboti, teda že aj „AI odpoveď“ je často postavená na ľudských zdrojoch, no už nie vždy.
Nemeroff do toho pridáva ďalší signál. Existuje správa, podľa ktorej jeden z desiatich najrýchlejšie rastúcich YouTube kanálov funguje výlučne na AI-generovanom obsahu. A tu sa dopad prestáva tváriť ako abstrakcia. Keď AI slop naberá formu videí, krátkych klipov a nekonečných feedov, nejde len o to, že ľudia „uvidia viac vecí“. Ide o to, že tvorcovia sú vytláčaní z priestoru, ktorý kedysi patril ľudskej práci.
Keď AI berie priestor ľuďom a dôvera sa obracia naruby
„AI slop aktívne vytláča tvorcov, ktorí sa živia online obsahom,“ hovorí Nemeroff. Dáva aj konkrétne príklady. Clarkesworld, literárny magazín, musel dočasne zastaviť prijímanie príspevkov kvôli záplave AI textov. A Wikipédia, ikonický komunitný projekt, zápasí s tým, že AI generuje obsah rýchlejšie, než ho komunita dokáže overovať a moderovať, čo priamo ohrozuje kvalitu a dôveryhodnosť tohto zdroja.
Toto všetko má ešte jednu nepríjemnú vedľajšiu vetvu. Keď je AI obsah čoraz „ľudskejší“ a presvedčivejší, dôvera sa môže otočiť naruby. Už dnes sa dá zažiť situácia, keď niekto označí skutočné video za falošné len preto, že to „vyzerá ako AI“. A v extrémnom prípade môžeme skončiť pri stave, keď ľudská práca bude automaticky podozrivá a strojová produkcia bude pre časť publika pôsobiť dôveryhodnejšie len preto, že je uhladená, konzistentná a bez „ľudských chýb“.
Nemeroff preto dáva praktickú radu, ktorá znie skoro cynicky, no v kontexte dáva zmysel, predpokladať, že obsah je AI, a hľadať dôkazy, že nie je. Zároveň pripomína aj druhú časť rovnice, ak chceme médiá, ktoré majú pravidlá, overovanie a zodpovednosť, možno si budeme musieť zvyknúť, že budú stáť peniaze. Podpora tvorcov a redakcií s jasnými štandardmi sa v takomto svete mení z „príjemného bonusu“ na obranný mechanizmus.
Dôvera verzus ekonomika pozornosti
Keď sa na AI obsah pozrieme cez prizmu dôvery, existujú podľa článku dve strany tej istej mince a obe sú nepríjemné, len každá inak.
Prvou stranou je AI, ktorá dokáže šíriť presvedčivo znejúce informácie. Neznamená to, že všetko je automaticky falošné, ale že sa zvyšuje nárok na používateľa, nestačí prečítať, treba overovať. Internet bol otvorený vždy a nesprávne informácie sa na ňom šírili už pred generatívnou AI, omylom, nedbalosťou aj zámerom. Rozdiel je, že dnes môžu byť klamlivé veci podané v uhladenej forme, s dôveryhodným tónom a „správnym“ jazykom, ktorý v nás vyvolá dojem, že to musí byť pravda.
Nemeroff to pomenúva priamo. Informačná gramotnosť bola vždy jadrom webu, no s nástupom AI obsahu je ešte dôležitejšia a jemnejšia. Inými slovami, je ľahké urobiť chybu, keď sa obsah tvári ako seriózny a keď je ho toľko, že už nemáme kapacitu všetko kontrolovať. A čím viac sa spoliehame na rýchle skratky, tým ľahšie sa dá manipulovať.
Druhá strana je ešte rafinovanejšia, AI obsah, ktorý ani nemusí pôsobiť pravdivo, aby fungoval. Stačí, že vytvára reakcie. Stačí, že vysáva pozornosť. Nemeroff spomína príklad obrázkov dieťaťa so šteniatkom po hurikáne Helene, ktoré sa šírili v politickom kontexte. Aj keď boli rýchlo odhalené ako AI, stále vyvolali emócie a komentáre a tým splnili svoju funkciu. V takejto logike nie je pravda cieľom. Cieľom je dosah.
Tento mechanizmus je pre internet typický. Na otvorenom webe aj na sociálnych platformách vyhráva často to, čo vyvoláva okamžitú reakciu, nie to, čo je najpresnejšie. AI do toho pridáva turbo. Dokáže chŕliť obsah, ktorý je „jasnejší, hlučnejší a pútavejší než realita“, ako hovorí Nell Watsonová.
Dôvera ako najdrahšia mena v mori digitálneho odpadu
Watsonová používa aj ďalší obraz. AI slop prirovnáva k plastovému znečisteniu v oceáne. Nie preto, že by každý jeden kus obsahu bol toxický sám o sebe, ale preto, že v súčte upcháva ekosystém. Zhoršuje navigáciu, zahlcuje priestor a degraduje zážitok pre všetkých. A okamžitým dôsledkom je podľa neho „únava z autenticity“. Stavu, keď už nevládzeme stále riešiť, čo je skutočné, čo je vyrobené, čo je podvrh a čo je len lacná imitácia.
V takomto prostredí sa dôvera stáva vzácnou. Watsonová ju nazýva „najdrahšou menou online“ a je to presné pomenovanie. Ak stratíme dôveru v to, čo vidíme, internet prestáva fungovať ako priestor výmeny informácií. Mení sa na priestor neustálej obrany, podozrievania a mentálnej únavy.
Zároveň sa však objavuje aj protismer. Práve rast neautentického obsahu môže zvýšiť hodnotu toho, čo je explicitne ľudské. Môže vzniknúť dopyt po „remeselnom“ obsahu, po jasne overených informáciách, po značkách a komunitách, ktoré dokážu ukázať pôvod. Či to pôjde cez vodotlače, paywally alebo uzavreté komunity, je zatiaľ otvorené. No rozhodujúce bude správanie ľudí. Niektorí ľudia zároveň AI až príliš personifikujú.
Nemeroff to uzatvára pragmaticky, ak ľudia slop odmietnu a budú to dávať najavo, zmení sa aj trh. Spotrebiteľské správanie sa môže posunúť smerom k „zdravšej mediálnej diéte“ a aj keď to znie ako metafora, v skutočnosti ide o veľmi konkrétnu vec. Čo klikáme, čo zdieľame, čomu veríme a za čo sme ochotní zaplatiť.
Menej surfovania, viac prehľadávania webu
AI slop je viditeľná časť zmeny, no AI mení aj samotný spôsob, ako internet používame. Už dnes máme agentov v telefónoch, asistované funkcie v aplikáciách a generatívnu AI zakomponovanú v drobných rozhodnutiach. Návrhy textov, úpravy fotiek, generovanie drobností, ktoré sa tvária ako nevinné. V roku 2025 je AI jednoducho prítomná, aj keď ju priamo „neotvárame“. Navyše, má AI dopad aj na naše kritické myslenie.
Kľúčové je však to, čo sa deje pri vyhľadávaní a konzumácii informácií. Vyhľadávače, ktoré boli dlhé roky bránou do internetu, začínajú fungovať inak. Google už často neponúka len zoznam odkazov, ale rovno AI prehľad, ktorý zhrnie odpoveď a posunie zdroje do pozadia. A keď sa z prehľadu stane primárna odpoveď, mení sa aj tok návštevnosti, človek už na web nemusí vôbec kliknúť.
Nemeroff to pomenúva ako narušenie celého cyklu. Internet sme používali cez adresy a vyhľadávanie, no AI je prvá inovácia, ktorá túto časť rozbíja. AI chaty odoberajú otázky, ktoré kedysi viedli na konkrétne stránky. A do toho prichádzajú agentické prehliadače (Comet, Atlas, Dia a ďalšie), ktoré posúvajú koncept ešte ďalej. Už nejde len o odpoveď, ale o vykonanie úlohy.
Na povrchu to vyzerá pohodlne. Dostaneme odpoveď rýchlejšie, nemusíme preklikávať päť strán a porovnávať zdroje. No cena je skrytá. Ak sa internet zmení na databázu pre stroje, ľudský používateľ sa stane klientom kurátora, nie aktívnym hľadačom. Watsonová to opisuje jasne, prechádzame od internetu navrhnutého pre ľudské oči k internetu navrhnutému pre AI agentov.
V agentických workflowoch už človek „nesurfuje“. Nehľadá letenku, ale povie agentovi, aby vyjednal možnosti. Nečíta recenzie, ale dostane zhrnutie. Web sa tým mení na miesto, kde stroje komunikujú so službami a človek dostáva výsledok. A hoci to môže znieť ako technologický pokrok, článok upozorňuje na dva veľké vedľajšie efekty.
Keď sa internet triešti a stroje sa učia od strojov
Prvým je zánik návštevnosti na weboch, ktoré žijú z reklamy. Ak AI „prečíta web za nás“, my už reklamu neuvidíme. A ak reklamu neuvidíme, médiá a vydavatelia prídu o príjem. Watsonová hovorí, že to môže tlačiť vydavateľov k paywallom alebo k blokovaniu AI scraperov, čo následne rozbíja internet na fragmenty. Namiesto otvorenej siete vznikajú ostrovy. Tu je obsah pre ľudí, tam je obsah pre stroje, inde je obsah len pre platiacich.
V prostredí, kde je online mediálny trh už tak či tak nestabilný, to môže znamenať aj zatváranie stránok. A keď stránky miznú, miznú aj dôveryhodné zdroje. To nie je len problém pre „novinárov“. Je to problém pre každého, kto sa chce orientovať v realite.
Druhý efekt je ešte zvláštnejší a bližší teórii mŕtveho internetu. AI agenti môžu začať vyhľadávať, nasávať a učiť sa z obsahu, ktorý vytvorila iná AI. Watsonová upozorňuje na degradáciu kvality a odpojenie od reality, keď sa modely trénujú na syntetických dátach. Nie je to jednorazový problém, je to tendencia, ktorá sa môže časom zhoršovať, ak sa pomer syntetického obsahu bude zvyšovať.
Tu sa kruh uzatvára. Slop či kvalitné informácie, všetko sa stáva „krmivom“ pre ďalšie stroje. A keď stroje začnú komunikovať najmä so strojmi, internet môže pôsobiť živý, no jeho obsahová výživa bude čoraz menej ukotvená v ľudskej skúsenosti.
Watsonová k tomu pridáva aj spoločenský rozmer, hrozí izolácia. Ak je AI spoločník vždy k dispozícii a vždy príjemný, reálne vzťahy môžu pôsobiť namáhavo. A ak sa vyhľadávanie presunie z aktívneho „googlenia“ na spoliehanie sa na AI kurátorov, vzdávame sa časti kritického myslenia. Navyše centralizujeme moc, rozhodovanie o tom, čo je relevantné prechádza na algoritmy, ktoré sumarizujú svet za nás.
Koniec internetu, ako ho poznáme a umelá inteligencia sa cíti dobre
Ak má tento príbeh jednu istotu, tak tú, že internet sa už zmenil a mení sa ďalej. AI sa dotkla všetkého, vyhľadávania, tvorby obsahu aj spôsobu, akým sa informácie distribuujú. Dokonca aj keď sa rozhodneme vyhľadávať „po starom“, môžeme naraziť na texty, obrázky či videá, ktoré vytvorila alebo spracovala AI. To je dôležitý detail. AI nie je len nástroj, ktorý môžeme používať. Je to vrstva, ktorá začína prepisovať prostredie.
A práve preto je ťažké predpovedať, ako bude internet vyzerať, keďže túto zmenu žijeme v reálnom čase. Keď sa Watsonovej pýtali, či sa internet zmení na „mesto duchov“, odmietla túto predstavu a použila tvrdší obraz. Nebude to miesto prázdne a tiché, ale miesto plné „nemŕtvych“, „zombie apokalypsa“. V jej metafore internet nezomrie tým, že by zmizol. Zomrie tým, že prestane byť tým, čím bol.
Nie je ťažké pochopiť, prečo to v ľuďoch vyvoláva obavu. Tvorcovia sa môžu cítiť ohrození, redakcie môžu strácať zmysel, bežní používatelia môžu byť unavení zo spochybňovania. Ak každú informáciu musíme brať s podozrením, internet sa mení z nástroja poznania na nástroj únavy.
Nemeroff však pripomína, že podobné momenty sme už zažili. Nástup sociálnych sietí na konci 2000-tych rokov tiež priniesol šok, zmenu pravidiel a problémy, ktoré sme na začiatku nevideli. Vtedy sa tiež hovorilo o tom, že ide o technologickú revolúciu, ktorá „zlepší spojenie ľudí“. A postupne sa ukázali aj škody, šírenie klamstiev, polarizácia, zneužívanie pozornosti.
Medzi reguláciou, potenciálom a voľbou, ktorú urobíme my
Poučenie znie jednoducho, no realizácia je zložitá a regulácie prichádzajú neskoro. Nemeroff hovorí o potrebe zodpovednej regulácie, ktorá vyžaduje, aby zákonodarcovia mali záujem a vedeli tieto nástroje regulovať priebežne. Pri nových technológiách, ako sú autonómne autá, vidíme podobný vzorec, zákony často zaostávajú za realitou.
Zároveň však pripomína aj to, že AI nie je len hrozba. Agentické nástroje môžu pomôcť vytiahnuť informácie, ktoré by inak zostali pochované v archívoch alebo hlboko vo výsledkoch vyhľadávania. Môžu zviditeľniť zdroje, ktoré v ére SEO nehrali „hru o kliky“ a preto upadli do zabudnutia. Aj tu sa teda rozhoduje podľa toho, ako sa technológia využije a aké stimuly nastaví spoločnosť. Otázka je aj, kto kontroluje dáta v AI ére.
V konečnom dôsledku bude o tvári internetu rozhodovať ľudská reakcia. Môžeme sa stiahnuť do „ľudských enkláv“, môžeme si pýtať silnejšie signály dôveryhodnosti, môžeme odmeňovať kvalitné zdroje. Alebo môžeme nechať mechaniku pozornosti bežať ďalej, až kým sa web nerozpadne na zmes syntetického hluku a uzavretých ostrovov.
Nemeroff to uzatvára vetou, ktorá znie ako varovanie aj ako nádej. Sme v náročnom bode, no kľúčové je byť si vedomý prostredia, poznať jeho prítomnosť a vedieť komunikovať, čo si ceníme. Ak budeme od platforiem vyžadovať pôvod, pravidlá a kvalitu, môžeme vidieť viac príkladov „preukazovania dôkazov“ a ľudia môžu do kvalitného obsahu opäť investovať.
About the Author
