Zdroj: Freepik
Otázka, prečo niektorí ľudia žijú výrazne dlhšie než iní, sprevádza medicínu aj vedu celé desaťročia. Hovoríme o životnom štýle, strave, pohybe, stresoch, ale aj o náhode. Doteraz však prevládal názor, že genetika hrá v dĺžke života len pomerne malú rolu a že rozhodujú najmä okolnosti, v ktorých človek žije. Nová štúdia však tento pohľad výrazne spochybňuje.
Podľa výskumu publikovaného v prestížnom časopise Science môže byť až polovica ľudskej dĺžky života daná genetickou výbavou. Ak sa tieto výsledky potvrdia aj v ďalších populáciách, znamenalo by to zásadný posun v tom, ako rozmýšľame o starnutí, chorobách súvisiacich s vekom aj o prevencii.
Čo znamená, že dĺžka života je „dedičná“
Keď vedci hovoria o dedičnosti, nemyslia tým presný osud zapísaný v génoch. Ide o štatistický podiel toho, do akej miery rozdiely medzi ľuďmi vysvetľuje genetika. V prípade dĺžky života sa doteraz odhady pohybovali len medzi 6 až 25 percentami, čo naznačovalo, že gény majú skôr okrajový vplyv.
Nová analýza však dospela k číslu okolo 50 percent. To znamená, že genetická výbava môže mať porovnateľný význam ako prostredie, v ktorom človek žije. Podľa spoluautora štúdie Jorisa Deelena z Leiden University to lepšie vysvetľuje aj dlhodobo pozorované javy, ako sú rodiny, v ktorých sa vysokého veku dožíva viac generácií.
Prečo staršie výskumy genetiku podceňovali
Hlavný problém doterajších výskumov spočíval v tom, že pracovali s tzv. celkovou úmrtnosťou. Vedci síce vedeli, v akom veku ľudia zomreli, no často nepoznali konkrétnu príčinu smrti. V jednej kategórii tak končili infarkty, nehody, infekcie aj vojnové udalosti.
Nový model sa snažil tieto rozdiely odstrániť. Tím výskumníkov vytvoril matematický postup, ktorý dokázal odfiltrovať vonkajšie príčiny smrti, ako sú nehody či liečiteľné infekcie. Výsledkom bol stabilný odhad genetického vplyvu naprieč rôznymi krajinami a obdobiami.
Dáta z minulosti, moderný pohľad
Výskum vychádzal z rozsiahlych databáz dvojčiat zo Švédska, Dánska a Spojených štátov, pričom zahŕňal ľudí narodených medzi rokmi 1870 a 1935. Práve toto obdobie umožnilo vedcom sledovať, ako sa menil vplyv infekcií a vonkajších rizík v čase, keď sa zdravotná starostlivosť postupne zlepšovala.
Zaujímavé je, že nový model poskytoval konzistentné výsledky aj pri porovnaní rôznych desaťročí. To naznačuje, že genetická zložka dĺžky života bola silná bez ohľadu na to, či ľudia žili v časoch vyššej úmrtnosti na infekcie alebo v relatívne bezpečnejšom období.
Limity výskumu a otvorené otázky
Aj autori štúdie upozorňujú, že ide o model, nie o definitívnu odpoveď. Ideálnym riešením by bolo mať presné údaje o príčine smrti u každého človeka, čo však pri historických kohortách nie je možné. Navyše, väčšina dát pochádza zo severnej Európy a USA.
Otázkou preto zostáva, či sa podobný genetický vplyv prejaví aj v iných častiach sveta, kde sú životné podmienky, zdravotná starostlivosť či genetické pozadie odlišné. Odpoveď na túto otázku by mohli priniesť až moderné, detailnejšie zdravotné registre.
Čo to znamená pre medicínu a každodenný život
Ak sa podarí lepšie pochopiť genetické mechanizmy, ktoré stoja za dlhovekosťou, môže to zásadne ovplyvniť geriatrickú medicínu. Cieľom by už nebolo len predlžovanie života, ale najmä predlžovanie obdobia, ktoré človek prežije v dobrom zdraví.
Zároveň však výskumníci zdôrazňujú, že genetická predispozícia nie je osud. Aj keď gény môžu určiť určitý potenciál, spôsob života, prostredie a každodenné rozhodnutia zohrávajú stále kľúčovú rolu. Inými slovami, gény môžu rozdávať karty, no to, ako sa hra odohrá, má človek do veľkej miery vo vlastných rukách.
About the Author
